Požiadaj o predbežnú bezplatnú analýzu a začni s jej pomocou ešte dnes vylepšovať svoj život, vzťahy a sebapoznanie! Kontakt ⇨
Osobná skúsenosť od Darinky: 7 dní v tme
Môj týždeň v tme – Ako to celé začalo?
V jeden deň skoro na jar som telefonovala s našim žiakom Miguelom a odchytila som ho v aute na ceste domov. Sám od seba mi oznámil: „Jsem na cestě z tmy. Byl jsem týden v tmě!“ Aha, bola moja reakcia na túto novinku. A v zápätí pocit: Bože, chudák, to muselo byť strašné... Ešte, že sa to netýka mňa. Tým bolo pre mňa všetko uzavreté, ale ten závan energie môjho strachu jednoducho prešiel do „všehomíru“ a spustil sa proces. Kto nevie, o čom je reč, tak môže teraz sledovať, čo sa začalo diať. Najprv jasné, že dlhý čas NIČ. Proste život si plynul svojím tempom a vnútorným poriadkom úplne klasicky a všetko bolo ako má byť...
V jedno pracovné dopoludnie sa však nečakane veci pohli. Riešili sme niečo pracovné s mojim tímovým kolegom Paľkom, ktorý je súčasne hlavou našej spoločnosti, a Duchovným majstrom nás všetkých. Pavol je osobnosť mimoriadna. S hlbokým nadzmyslovým vedomím, skúsenosťami a pritom láskavou Bytosťou, úplným pochopením pre detail a zmysel života. Niečo mu na mne „nesedelo“ a on zrazu nadhodil: „Tak, Darinka, a teraz je rad na tebe. Ty pôjdeš do tmy!“
„Ja?!“, ozvala som sa takmer bez dychu. „To nemyslíš vážne, Paľko! Vieš ako sa bojím tmy?!“
„Veď TO. Viem. A práve preto tam MUSÍŠ!“
„NIE!“, ja na to.
„Pozri, Darinka, tu nemáme debatný krúžok.“, odvetil Paľko. „Je to hotové a bez debaty.“
„Ale, ale...“, predýchavala som tú hrôzu, ktorá na mňa vyskočila. Okamžite som bola v Suveho knihe Premena, a vyskakovali na mňa útržky jeho zážitkov z tmy. Ako tam chcel-nechcel ísť, ako to tam prežíval, ako ho všetko mátalo, ako chcel odtiaľ ujsť. A ako to nakoniec DAL.
„Bože, prečo práve JA?! Prečo sa toto musí diať mne?!“, vírili mi v hlave otázky.
Asi som vyzerala dosť vystrašene, lebo Paľko to celé nakoniec uzavrel: „Neboj, Darinka, to dáš!“
Nahodila som bezmocný úsmev: „Áno, Paľko, dám.“ A niečo v mojom vnútri sa paradoxne potešilo.
A prišiel taký zmierlivý pocit, plný láskavej energie, a naplnil ma dôverou vo vlastné sily. Dokonca sa tam objavila aj túžba byť v tej tme, UŽIŤ si ju. :-)
Vyhľadanie miesta,rezervácia a čakanie
Bolo mi nad slnko jasné, že keď mám niekam do tmy ísť, tak pre to aj niečo musím urobiť. Nemalo význam odkladať to na zajtra, pozajtra, o týždeň, či mesiac.
Nuž som si „vygúglila“ Týždeň v tme. Klasika. Počítač na mňa „vypľul“ stranu linkov. Klikla som hneď na prvý. Vysvietilo sa mi: Liečba tmou. Prezrela som to, ako možnú alternatívu. Jasné, išla som hľadať ďalej. Druhú, tretiu alternatívu...
Vypočuj si najlepšiu vedenú meditáciu a začni s jej pomocou ešte dnes, vylepšovať ihneď svoje meditácie, rovnováhu a sebapoznanie!
Prezrela som to, ako možnú alternatívu. Jasné, išla som hľadať ďalej. Druhú, tretiu alternatívu... Hm, tá druhá bola na mňa príliš sofistikovaná. Tiež ponúkali úplnú tmu v izbe s príslušenstvom, ale... Bolo treba lekárske vyšetrenie, či je adept zdravý. Plus k tomu ponúkali neustálu lekársku starostlivosť pre prípad potreby. Samozrejme, cena už bola v úplne iných číslach. Vysokých na môj vkus. Tá tretia na Slovensku ma nenadchla. Že by tie moje české korene?
Jedno mi bolo jasné, túžim, ak mám niečo také zažiť, aby to bolo čisto prírodné a spontánne a bez lekárskeho dozoru. :-) Kde inde si mám zažiť niečo tak delikátne ako v lone čistej prírody? Tak som sa pekne vrátila na začiatok a išla som za hlbšími informáciami. Miesto? Lomec. Hm, kde to asi je? Pozerám... Čáslav. No nie je to koniec sveta, dákych 300 kilometrov. Ponuka: „Tři svatyně: východní, jižní, západní. Severní zatím nemáme, stavíme.“ Jedná sa o samostatné chatičky s plochou 22 m2. S možnosťou kúrenia i chladenia. Príslušenstvo sprcha a splachovací záchod. „Strava 1-krát denne, prinášame sami.“ A bolo rozhodnuté. :-)
Teraz už bolo jediné treba urobiť, vyhľadať v kalendári voľný termín a ktorú z chatičiek. Uff. Kalendár úplne zaprataný. Vedela som, že kvôli chladu nemôžem ísť ani v máji, ani v júni, ani v októbri, či novembri. Takže sondovala som august – september. A našla som aj voľný týždeň v čase od 2. do 9. septembra. A niečo ma priviedlo k voľbe Západnej svätyne. Vyplnila som formulár, a poslala. Obratom prišla odpoveď s predbežnou rezerváciou. S tým, že po uhradení zálohy bude termín potvrdený mejlom. Doplatok bude v hotovosti na mieste pri nástupe do tmy. Super! Ešte aj augustovú dovolenku môžem využiť, že nepôjdem do tmy úplne vyčerpaná, bez síl. Veď mám tam uskutočniť svoju dôležitú životnú misiu! Tak krásne to celé vychádzalo...
Tak som pekne krásne uhradila zálohu, dostala odpoveď a stotožnila som sa s oznamom o záväznej rezervácii. Pozrela som ešte do Roudovic kalendára, kde som už bola uvedená ako účastník „Léčby tmou“.
Pri najbližšej príležitosti som sa samozrejme pochválila Pavlovi o svojej akčnosti, veď prečo nie?! Bol tomu vskutku rád, že som to neodsunula do zabudnutia. Akurát, že vo mne sa čosi zmenilo. Radosť a potešenie z celého vystriedal STRACH. Nechcela som si ho v žiadnom prípade pripúšťať. Ale pracoval statočne a dával ma svojim spôsobom dole. Snažila som sa to „mať pod kontrolou“. Ale zdanie klame. Zbytočne som sa ladila a navodzovala si víziu úľavy a potešenia z pobytu v tme. Zabudni na to!
Vývoj udalostí - vnútorný boj
Jasné, že som mala jasné chvíle, kedy som všetko skvele zvládala a bola som v pozitívnom očakávaní. Ale postupne ich bolo čoraz menej. Chodili mi aj mejly od Roudovcov, ako jednej z adeptiek, o zážitkoch iných ľudí z Léčby tmou. Dva-tri som si prečítala, ale v podstate boli na jednej „spoločnej vlne“. Písalo sa v nich o úžasných zážitkoch a odporúčaniach pre ostatných ľudí. Rušilo ma to, a strašilo ešte viac. Čo keď ja to NEDÁM?! Čo keď ja budem jednou z tých, čo to proste neustáli?! Brrr…
Čas plynul a aj tie najkrajšie chvíľky boli „podfarbené“ jedovatou fialovou. Aj tie najvoňavejšie kvety už mi tak nevoňali ako prv. Stále tam bol vzadu v hlave ten výstražný zvonček: „2. september!“, to omieľal neustále. Som však odhodlaná nevzdať sa a DAŤ TO!
Život plynul svojim tempom a dianie malo vlastný scénár. Som stále dosť akčná a príčinlivá bytosť, nuž som sa nadchla spoločným výletom do Banskej Štiavnice.
Jar bola v plnom rozpuku, priateľ nám sľúbil výšľap v chránenej krajinnej oblasti. Tešila som sa, veď on sa v tom vyzná a ako ekológ a znalec prírody určite ukáže miestne zvláštnosti. Už dlho som nebola na túre, nuž som sa rozhodla rozhýbať kostru a posilniť svaly. Zdalo sa mi to užitočné, motivujúce a postupne som pridávala záťaž. Všetko išlo hladko, až po deň, kedy moje telo povedalo svoje: „STOP!“ Potom už bolo iba opatrné posúvanie sa v rámci domácnosti a čakanie na zázrak, že bedrový kĺb prestane štrajkovať. Neprestal. Nezvyknem sa len tak vzdávať, preto sa výlet konal, ale napriek kráse prírody, všetkým tajomným rastlinkám miestneho biotopu, poslušnosti omladiny i láskyplnému prístupu ostatných zúčastnených mal pre mňa trpkú príchuť a bolesť bola niekedy priam neznesiteľná. Bránila mi v pohybe a vážne som musela pozbierať všetku silu a riadne zatínať zuby, ak som nechcela bojkotovať celú akciu.
Nečakané udalosti
Bolo mi jasné, že už viac nemôžem prehliadať odozvy svojho tela. Nemalo to celé ani hlavu ani pätu. Čakala ma návšteva u mojich poradcov a anjelov strážnych Marcelky a Andrejka Godóovcov. Len čo som sa tam u nich v "Prameňoch zdravia" zjavila, obidvaja sa do mňa pustili: „Darinka, musíte to dať! Máme nový objav! Boli sme na takom seminári. Prednášal nám sám pán profesor MUDr. Jaroslav Michálek, Ph.D. z Brna. Je to úžasné, pomáhajú ľuďom, ako ste vy! Transplantujú kmeňové bunky do postihnutých miest. Prosím, neváhajte! Je škoda, ak to nedáte!“
Vedela som o tom už dávnejšie, ale poznala som to len z druhej ruky a vraj to robia u nás na Slovensku v Malackách. Marcelka sa hneď k tomu vyjadrila: „Neviem ako to robia tam v Malackách, ale títo tu sú skvelí! Ak môžem, odporúčam vám to Brno.“
Už po ceste domov mi vírili v hlave „tvorčie myšlienky“ a snívala som si svoj sníček. Čo sníček?! Bol to riadny sen o ZÁZRAKU, ktorý dá doporiadku môj boľavý bedrový kĺb.
Prišla som domov, prvé som si vygúglila Cellthera Clinic a čítala, prezerala i počúvala. Znelo mi to ako rajská hudba. Žiadna výmena bedrového kĺbu, len pomocou vlastných tukových buniek...
Skúška presvedčenia a rozhodnutie
Jasné, idem tam volať. Nebolo to až tak rýchlo, a ani som sa tam nedovolala. Dva pokusy ma nakoniec priviedli k vyplneniu ich vstupného formuláru. V utorok 4.7.2017. A? Nič...
Bolo mi jasné, začali sa prázdniny, dovolenky, asi aj v Celltheraclinic. „Hm“, obracala som si situáciu v hlave, „ja sa vždy snažím odpovedať ľuďom, ktorí nám píšu, ihneď – maximálne v nasledujúci deň.“ Aby vedeli, že naša webová stránka žije a sme tu pre nich. Hm...
Nakoniec som si povedala: „Vypúšťam to z hlavy, možno to nie je cesta pre mňa.“ A potom sa začali veci diať. :-)
Došla mi odpoveď na e-mail z Celltheraclinic. Ospravedlnenie za neskorú reakciu z dôvodu štátnych sviatkov. Potešilo ma to, samozrejme. Akurát jedna vec nie: „Chtěla bych Vás poprosit pro lepší posouzení Vašeho zdravotního problému o zaslání RTG aj. snímků, pokud máthe k dispozici, nejlépe maximálně 6 měsíců staré.“ Uff! Hups, asi sa tomu, čo roky od seba odsúvam, nevyhnem. No uvidíme. Zdvihla som telefón a vytočila ich telefónne číslo. Zdvihla to pani, ktorá mi odpisovala. Predstavila som sa a povedala som jej o svojej situácii, že RTG-snímok nemám, ale napriek všetkému mám veľký záujem o aplikáciu ich liečebnej metódy. Pani nezaváhala ani na sekundu a povedala: „To nevadí. Můžete přijet na nezávaznou konzultaci. Pan doktor se vám bude věnovat. Dáme si termín?“
„Jasné“, znela moja odpoveď. Dohodli sme sa na štvrtku 20.7.2017 o 16:00 hod.
Vida, ako rýchlo to celé naskočilo, keď som na to prestala tlačiť.
Bolo mi jasné: Cestička sa otvára...
Už som sa s celým nezaťažovala a vycestovali sme na našu prvú tohtoročnú dovolenku do Rumunska. Krása, ale dlhých a pre mňa fyzicky náročných desať dní. Bolesti, bolesti, bolesti. Napriek nim som sa odosobňovala, a čo najviac si cestu užívala. V konečnom dôsledku šťastná som videla Hunyadoaru, Bran castel, Pelesh castel, Bahenné sopky i Piatra Neamth. Pritom Bran castel v Transylvánskych alpách bol pre mňa výzvou z dôvodu celkom iného. Magického. V časoch tureckej nadvlády tam žil a prestavoval ho Vlad II., pre svoju povahu nazývany Drăculea. Nebolo to až také hrôzostrašné a krvilačné ako to vnímame dnes. Malo to úplne iný význam: vyjadrenie sily a odvahy ako DRAK. Až neskôr v 19.storočí ho ako krvilačnú beštiu urobil svetoznámym román írskeho spisovateľa B. Stokera. Bran castel bol plný stredovekej histórie i ľudí a života.
Po absolvovaní tejto náročnej 2500 km dlhej trasy som sa už nevedela dočkať na naplánovanú konzultáciu v brnenskej Celltheraclinic. Konečne svitol štvrtok 20. júl 2017 a konzultácia sa aj uskutočnila. Pán doktor si ma prezrel, povypytoval sa svoje, dôrazne vypýtal RTG-snímok a dohodli sme dátum výkonu zákroku. 31.august 2017 bol oným DŇOM. V hlave mi v panike zvonil zvonček. 31.august?! Veď 2.septembra mám ísť do TMY! Bude sa to dať? Čo s tým?! Opatrne som sa spýtala na pooperačný stav. „Nic zvláštní“, odtušil pán doktor, „jenom klidový režim, žádné výkony. Jenom to, co potřebujete z provozních důvodů vy sama pro sebe.“ Aha, tak to by šlo.
Fyzické dianie a zákrok, stavy po zákroku
Všetko sa už dialo a mne neustále vo vnútri znel tichý hlas: „Moja drahá, tebe pomôže už len ZÁZRAK!“ Vedela som to naisto, ale vôbec som netušila, aký zázrak a kedy sa stane. Mala som v sebe zvláštne pocity ničoty, nezmyselnosti. Nevedela som sa ani poriadne z hlboka nadýchnuť. Nech som robila čokoľvek, nič mi neprinášalo úľavu a bola som v nepohode.
Vedela som však jedno. Ideme teraz na našu relax-dovolenku k chorvátskemu moru. Kľud a pohoda urobia svoje. A aj robili. Ale nie tak ako som si to predstavovala. Jasné, že som si užívala harmóniu s mojim manželom, prekrásne miesta na oddych. Láskavú teplučkú, a neskutočne čistú, morskú vodu. Krajšie obrázky, ktoré som videla a nechávala ich vchádzať do seba, ťažko na svete nájsť.
Čo nebolo až také super, na neďalekú pláž bolo len asi 150 m, ale akých?! S prevýšením dobrých 30 m. Strmých, prevažne so schodami, dych vyrážajúcich sťaby 10 poschodí bytového domu. Fúha. A to sa opakovalo denne 3-4 krát. Po dvoch dňoch som bola KO. Čisté zúfalstvo! Potom som zistila, že aj oveľa mladší ľudia a aj vyšportovaní fučia, keď kráčajú nahor. :-)
To ma trošku upokojilo. Potom začalo pôsobiť iné strašidlo. Zákrok. Aký bude? Hovoria, že to nie je až také náročné. Ale čo potom? Ja idem na tretí deň do tmy! IDEM?! NEJDEM! Kto ma môže donúťiť? NIKTO! Ani Paľko nie. Hm, a bohviečo by mi povedal, keby som aj šla?! V duchu som ho počula, ako sa rozhorčuje: “Počuj, Darinka, a ty nemáš zdravý rozum?! Kto ti tu nakazoval ísť v takom stave?! Ty musíš vedieť, čo môžeš! Ak to nevieš, nepoznáš MIERU PRE ZODPOVEDNOSŤ, a nie si kompetentná osoba!!!“
Uff! Tak sa to striedalo. Hore-dole. Ako na húpačke. Nakoniec som to celé uzavrela s tým, že nejdem tlačiť na pílu a ŽIVOT mi ukáže, čo s tým.
Že treba dať šancu tomu tichému hlásku vo svojom vnútri, ktorý práve v tých najťažších okamihoch hovoril: „Moja drahá, tebe pomôže už len ZÁZRAK!“
Potom prišiel druhý týždeň pobytu, a ja som začala svižnejšie zdolávať oných 10-poschodí. A vôbec, príroda si robila svoje – zázrak.
Čas sa naplnil, vrátili sme sa domov a zostávalo pár dní na predýchanie a zariadenie potrebného. Jasné, že som vedela, že je dôležité ohlásiť sa Roudovcom na Léčbu tmou.
Ten čertík pochybností ma dohnal na ich rezervačný kalendár. So zámerom prehlásiť si začiatok na týždeň-dva neskôr. Zabudni na to! Absolútne vybúkované! NIČ!!! Prvý voľný termín: január 2018! Nuž tadeto asi cesta nevedie.
Tak som zdvihla telefón a vytočila som Tomášovo telefónne číslo. Hneď to zdvihol a ja som mu v stručnosti čo najzrozumitelnejšie vysvetľovala, v akom som rozpoložení a pýtala sa, čo urobiť. Tomáš mi s kľudom angličana odvetil: „Neboj, to dáš! Přijeď, my se o tebe postaráme.“ „Áno? Nuž dobre, tak ja teda prídem.“, znela moja odpoveď. A opať tu bolo: „Moja drahá, tebe pomôže už len ZÁZRAK!“
Potom svitlo 31.augusta a my sme nasadli s manželom Jožkom do auta – smer Brno, Celltheraclinic. Všetko išlo „ako po drátkách“. Na recepcii o nás vedeli, tak sme nič nemuseli riešiť – žiadny občiansky, žiadny zápis do knihy návštev ako po prvýkrát. Pán doktor so mnou ešte raz prešiel formality, podpísala som príslušné tlačivá, a šlo sa na vec.
Najprv odobrali túčik z bruška, ten potom spracovali. Nechali ma vyspať sa z náladovky, ktorá je súčasťou zákroku. Medzitým spravili úpravu s odobratým túčikom, aby bol tým hojivým transplantátom. Nasledoval nie príliš príjemný vpich do oblasti blízko pravého bedra. Potom ma už len zabandážovali do pásového korzetu, obliekla som sa a išli sme domov.
Pocity som mala zmiešané. Brucho ma bolelo, korzet mi nedovoľoval prirodzený spôsob dýchania. Bola som ako uškrtená. S radosťou som „zaliezla“ do postele, aby som si dala priestor na spánok a odpočinok. Nuž, prežila som do rána.
Svitol piatok, ja som sa motkala v rámci svojich možností po dome, v zmysle lekárových odporučení pripravila čo-to do úst. Potom prišiel rozhovor s Paľkom. Prebrali sme operáciu i ostatné. Sám sa najprv zháčil: „Ty predsa chceš ísť do tej tmy? Môžeš to po takej operácii?“ Tak som mu spodrobnila zákrok a on hovorí: „Dobre, ale MUSÍŠ si vziať niečo na povzbudenie. Aby si bola silná. Bez toho je vylúčené, aby si sa do toho vôbec púšťala!“
„Aha, a čo to má byť?“, znela moja otázka.
„Nuž multivitamín, akýkoľvek a D-vitamín! A nešpekuluj! Je to príkaz!!!“
S Palim sa neoplatí v istých chvíľach diskutovať, a už vôbec nie NEPOČÚVNUŤ jeho rady. Iste to myslí v dobrom. S tým sme si povedali: „Čau, vidíme sa v astráli!“
Udalosti tesne pred cestou, cesta na miesto a privítanie
Bože, čo mám urobiť?! Dnes je štátny sviatok – 1. septembra, všetko je zavreté. Kde si to kúpim – tie multivitamíny?! D-vitamín som na šťastie našla v domácej lekárničke, ale multivitamín?! Zabudni na to. To ja už roky nemusím. Hm, že by zajtra po ceste do Lomca? Tak si to ešte komplikovať? Nie! Mám spásonosný nápad: ENERGOTON! Čistý prírodný produkt. Na báze kvapalného koncentrátu. Výťažky zo sibírskych bylín. To je ONO!!! Povzbudí, žiadna chémia, to dám!!! Dvíham opäť telefón a skúšam zavolať panej, od ktorej zvyknem produkt kupovať. Na počudovanie pani Ľudka, hoci je sviatok, na druhej strane telefónu hovorí: „Áno, mám dva voľné. Som síce mimo Bratislavu, ale o 17-tej mi prichádza vlak späť. Ozvem sa vám a môžete prísť preň.“ Neuveriteľné – zázrak.
Po sedemnástej sme sa už vracali s Jožkom aj s Energotonom domov. Veci som už mala pripravené, stačilo dať do kufra. Brala som si ho zámerne. Je to výborný prenosný šatník. Nadávkovala som si Energoton, a aj ostatnú výbavu – minimálnu. Ale napriek všetkému jasné, že nadpriemernú. To som si dodatočne potvrdila pri návrate domov. :-)
Potom svitla sobota 2.septembra a my sme po raňajkách vyrazili na cestu. Už som nič neriešila, len som si užívala. Užívala som si doslova všetko. To čo sa dialo pre mňa začalo mať akýsi nový rozmer. Farby boli farebnejšie, vône boli voňavejšie, ľudia boli láskavejší. Začala som sa tešiť na pobyt v tme. Tak ako na samom začiatku prebleskovali vo mne pocity radosti, že si to idem dovoliť! Že sa na to vlastne teším.
V tomto rozpoložení, práve v okamihu, keď sme vyšli na Hlavnú cestu v našej obci, mi zazvonil telefón. Kto to môže byť? Pozerám... Miško, náš syn. „Haló“, ozývam sa.
„Haló!“, počúvam jeho odpoveď. „Nuž my už mierimie domov, z tých Čiech!“, chválil sa synáčik.
„No, a my do Čiech práve vyrážame, Mišinko!“, znela moja odpoveď.
„Áno?“, znel jeho prekvapený hlas. „A kamže, kam ste sa vybrali?“
„Do Lomca.“
„A to je kde?!“
„Pri Čáslavi.“
„A čo tam?“
„Idem do tmy.“, ja s obavou mu hovorím. Čakala som dáke káranie, ale ono nič. Iba: „Tak si to uži, teda.“ A ešte bolo počuť detské hlásky našich vnučiek: „Ahoj babiii!“
Cesta ubehla ako nič. Hoci to bolo vyše 300 km, z veľkej časti sa išlo po diaľnici, až posledných 70-80 km po okreskách. Boli čoraz užšie a kľukatejšie. Jedna nemala ani stredovku. Lomec je malá obec na okraji Hornočáslavskej vrchoviny. Nájsť presne miesto vstupu Sygic-navigátor nedokázal. Tak ostal pomocník mobil. Tomáš zdvihol hneď.
„Tomáš“, opáčila som, „už sme tu.“ Nástup bol stanovený na čas medzi 18 a 19-tou hodinou. My sme došli o pol piatej. Nuž, Jožko mal ešte minimálne tri hodiny cestu domov. Nechcel ísť do noci, pochopiteľne. Veď dokopy robil skoro 700 km!
„Ahoooj“, nieslo sa z telefónu, „to neva. A kde jste?“
„Nuž, nachádzame sa za dedinou pri skládke dreva a prišli sme od Lomečku.“
„Tak se vraťte k autobusové zastávce. Za ní odbočte doprava a už jste tady.“, bola Tomášova navigácia.
Autom sme prešli cez bránu a ešte kus k ich usadlosti. Tomáš práve vyprevádzal nejakú pani a na rukách mal spiace bábätko. „To je naše Vánočka“, usmieval sa, „náš přírustek do rodiny, má něco přes měsíc.“ Tomáš hovoril nahlas, smial sa, natriasal dieťa, chodil tam, kde potreboval ísť. A bábo len spalo a spalo. Nebolo už veľmi teplo, ale nemalo ani čiapočku, ani svetrík. Bolo len tak v dupačkách. A bolo mu zjavne skvelo v tatkovom náručí.
„Tak, dem se podívat?“, spýtal sa Tomáš.
„Áno,“ odpovedala som odhodlane. V tej chvíli som naozaj potrebovala zo seba vydolovať to odhodlanie. Sústredene som sa dirigovala, lebo by som inak podľahla panike, povedala Jožkovi: „Nikam nejdem, otočme sa, vráťme sa domov!“ Tak som teda zahrala „pani Statočnú“ a vybrali sme sa k Západnej svätyni. Míňali sme dvoch statných kaukazských ovčiakov. Jeden, priviazaný – vraj skáče od radosti na ľudí, druhý – vystretý na zemi, len zdvihol hlavu, mrkol na nás a opäť zaľahol. Bez zavrčania.
Priestor, zhasnutie a tma
Chatička bola malá, jednoduchá, čistá. Od vstupných dverí rovno len úzka chodba, asi meter široká. Končila sprchovacím kútom, pred ním toaleta, pred ňou malé umývadlo s odkladacou plôškou, a nízka polička až ku dverám. Na nej som zaregistrovala jablko, nektarinku a hrušku. Ešte tam bola nejaká plastová vekom prekrytá nádoba. Asi muesli, bleslo mi v hlave.
Nič iné som nevnímala. Bože, to tu budem v stoji?! Tomáš, ktorý vošiel prvý, sa usmieva a hovorí: „Vejdi dovnitř, ať můžu zavřít venkovní dveře.“ Vchádzam, on ich zatvára, a hurá, zjavujú sa druhé dvere. Idem za Tomášom dnu. Vchádza aj Jožko.
„Tak zde máš svůj prostor.“
„Postel, větrání“, ukazuje na nástennú klimatizačnú jednotku. „To ti bude udržovat nastavenou teplotu. Lidi chtějí 22°. Já ti to tady nastavím...“
Vtedy som sa už akosi prebrala k životu a hovorím: „Môžeš mi tam nastaviť 23 stupňov, Tomáš? Pre mňa je to komfortná teplota.“
„Jasné!“, nadstavil Tomáš ovládač a dal ho do nástenného držadla. „Kdyby něco, řekneš a já ti to spravím.“
Moje oči boli zjavne plné strachu, dýchala som len plytko, bolo mi hrozne.
„Neboj! To dáš! To nic není. Jenom zhasneš, až budeš připravena.“, hovorí Tomáš s najčarovnejším a najupokojujúcim úsmevom na tvári a s dieťatkom na ruke.
„Mimo jiné, to není vězení. Kdykoliv můžeš vyjít ven, kdykoliv můžeš zažnout. Záleží jenom na tobě. Ale jestli máš skutečný úmysl tady sedum dní zůstat, rozhodně to nedělej! Není to správné.“
„Je to jenom o tobě, tvém postoji a tom co chceš docílit.“, dokončil a vracali sme sa pre kufor k autu. Vtedy sa zjavila aj Lenka. Žienka asi tak mojej výšky, s tmavými kučeravými vlasmi po plecia, skyprená čerstvým materstvom. Podali sme si ruky, zoznámili sa s úsmevom.
Jožko mi pomohol s kufrom. Zložili sme ho v hlavnom priestore pri stene, tam bude ako šatník. Našťastie mal veľa priehradiek a už len, aby som si pamätala čo kde mám.
Jožko sa poberal na odchod, išla som s ním. Srdce ma bolelo, hrdlo stiahnuté, v očiach slzy.
„Tak ahoj, a šťastnú cestu!“ boli posledné slová, ešte zamávanie a odchod dnu.
„No ja asi utečiem.“, hlodal tichý hlas vo mne. „Ale nie!“, posilňovala som sa cielene. Povykladala som zubné potreby na umývadlo, prezrela som ešte raz priestor, aby som si ho zapamätala.
Nahodila som si relaxačný odev, omrkla kufor. Nadýchla som sa a ZHASLA SOM.
Nastala TMA. Presne taká, ako keď mi to na začiatku Tomáš s úsmevom predviedol: „To je tma, teda! Co říkáš?“
Je asi pol šiestej navečer, mám hlad? Nemám. Donesú mi aspoň čaj? Som smädná. Dám si z tej ich storočnej ručne kopanej studne. Napustila som si z kohútika do jediného plastového pohára. Žiaľ, len studenej. Teplá netiekla. Hádam sa v noci zohreje.
Bolo mi zima. Pridala som si ešte sveter, a prehodila cez seba paplon, ako som si ľahla do postele. Čas plynul. Smäd neutíchal. Asi v dvojhodinových intervaloch som robila stále to isté. Pol pohára vody, toaleta. Pol pohára vody, toaleta.
Neskôr som sa dala do pyžamy a zaspala som nepokojným spánkom, ktorý bol tiež prerušovaný tým neutíchajúcim fyziologickým procesom.
Bola som neustále v strehu a čakala som, čo sa bude diať. Nedialo sa nič mimoriadne. Jediný silne znepokojujúci neznámy hluk sa začal zrazu šíriť priestorom. Pomaly mohutnel. Krv mi začala tuhnúť v žilách, naskočili zimomriavky.
„Už je to tu?“, leteli moje myšlienky. „Blížia sa nejaké nepoznané sily ku mne?“
„Čo urobím?! Čo mám robiť, preboha?!“, pýtal sa môj vnútorný hlas.
A zrazu ten hluk začal slabnúť a stratil sa, k mojej nevýslovnej úľave.
Myšlienky a spomienky
Bolo už asi ráno, tak som vstala, spravila si rannú toaletu. Obliekla som sa do denného oblečenia. Mala som predstavu o cielenom pobyte, nie takú, že nechám len aby sa veci diali samé od seba.
Išla som sem do tmy predsa s úmyslom dôjsť k sebe samej, k svojej podstate. Kto som a kam smerujem. Nevedela som síce, ako to práve so mnou samou bude prebiehať, ale navzdory vnútorným strachom a obavám, nie som človek, ktorý uteká z boja. Túžila som dosiahnuť svoj cieľ, nech bol akýkoľvek. Nech mi prinesie čokoľvek. Chcela som vydržať celých sedem dní v tme. Utiecť dokáže každý. Ale kam by som utekala ja?! Sama pred sebou? To v žiadnom prípade!
Čas sa vliekol a mimovoľne začali v hlave bežať spomienky.
Rôzne, z rôznych životných etáp, zdanlivo spolu nesúvisiacich. Niekedy som sa musela smiať, inokedy som opäť cítila svoju vnútornú bolesť. Bolesť v srdci. Tá ma sprevádza vlastne celý život... Od ranného detstva. Preciťovala som znovu svoj návrat domov z prvého školského dňa môjho detstva. Bolesť, že už nie som s babičkou, ktorú som veľmi milovala. Že sa mi život nenávratne zmenil a doslova mi VZAL tú našu spolupatričnosť – mňa a babičky. Boli sme skvelé „parťáčky“. Ja malá, ona veľká. Ona šila, ja som si pozerala módne magazíny. Nerušila som ju a rada som od nej počúvala: „Ty si taková hodná panenka.“, hovorievala svojou moravskou hanáčtinou.
Tak to šlo dookola.
Fyzické telo a jeho potreby
Uvedomovala som si naplno svoj fyzický stav. Bola som po transplantácii, moje brucho bolo boľavé a mala som mať na sebe ten „skvelý“ vynález – korzet, aby sa brucho lepšie hojilo. V praxi to vyzeralo tak, že ma to podchvíľou budilo, lebo sa s každým pohybom posúval smerom nahor. Obmedzovalo mi to dýchanie a škrtilo neskutočne.
Bola nedeľa dopoludnie, a ja som si povedala, že to vyriešim po svojom. Pokusne som korzet zložila a s úľavou nabrala plný jogínsky dych. Bolo to krásne. Veď keby niečo, založím si ho späť.
Vnímala som naplno tmu. Tmu všade okolo mňa. Chytil ma hlad, tak som si zjedla hrušku z ovocného výberu na lavičke. Chutila úžasne! Mňam. Moje fyzické telo si pýtalo svoje. Hoci som prišla za duchovnom, nedali sa prehliadať fyzické potreby. Predošlá noc mi to dala jasne najavo. Ešte stále mi bolo zima a uvedomila som si, že sa neviem zohriať. „Asi tá teplá strava mi chýba!“, zaznel môj vnútorný hlas. Bolo to také upokojujúce zistenie. Že napriek duchovnu je tu fyzično a to ma spája s vonkajším svetom. Nič zo seba som zatiaľ nestratila! Tak som počúvala hlas svojho tela a dovolila mu, nech robí svoje, čo treba. Neriadila, neusmerňovala, len dovolila.
Podchvíľou som sa snažila prechádzať, naozaj mi bolo dlho. Vedela som, že musím opatrne, vzhladom na pozákrokový čas. Nebolo sa kam ponáhľať. Ale chodiť, aspoň trošku, môžem vyskúšať. Opatrne som sa v priestore hýbala, ohmatávala s rukou stenu, aby som nestratila smer.
Nebolo to spočiatku až také jednoduché.
Potom som opäť sadla na posteľ a vzdychla si: „Bože, veď je nedeľa! Oni na mňa naisto zabudli! Čo budem robiť?!“
Po dlllhom čase sa ozval dohodnutý signál – zaklopanie na vchodové dvere. Ja som svoj signál odťukala podľa dohody na svoje vnútorné dvere.
Ohlásila sa Lenka: „Ahoj! Tak ti tu něco nesu. Máš tam polívku a další teplé jídlo. Je to myslím budhistické půstní. Doporučuji ti, aby si snědla to budhistické půstní napřed a polívku až navečer. Ta je v termosce a vydrží ti teplá dosti dlouho. Dala jsem ti k ní náš cibulový chléb.“
„Ďakujem ti, Lenka, aj som vyhladla. Dám si!“
„Leni“, spýtala som sa jej zásadnú otázku, „lietajú tu lietadlá?“
„Jasně, spousta.“ odvetila Lenka.
Potom sme si ešte povedali zopár vecí, len tak od srdca, dotkli sa navzájom rukami a Lenka odišla: „Víš ona - Hanička - pořád chce jenom mne. Tak už běžím.“
Ostala som sama. Budhistické pôstne som mala vo štvrtok pri návrate domov z Brna. Nemala som chuť na reprízu. Ale tá polievka bola božská! Aj Lenkin cibuľový chlieb.
Zvuky
Vnímala som, ako sa čas pomaly posúva. Ale polievočka spravila svoje, už mi nebolo tak chladno. Dala som sa do pyžamy a zaspala som.
Prišli sny samozrejme, ale čo horšie zrazu ma opäť zobudil temný hluk. Chatička vibrovala a ja vytrhnutá zo sna som si opäť pripadala prepadnutá temnými silami. Hrôza. Počúvam, hodnotím. Tak toto lietadlo nie je určite! Čo s tým? Ešte to zosilnelo. Zatajil sa mi dych.
A potom... Jasné! Veď to je nejaký kultivátor! Dnes je predsa pondelok a je skoré ráno. Veď sú tu polia navôkol. A ľudia potrebujú obrobiť pôdu! S úsmevom mi odľahlo. Žiadny nájazd negatívnych energií sa NEKONÁ!
A v zmysle vyhodnotenia tá rachotiaca vec poodišla a hluk zoslabol. Potom sa opäť vrátil späť, a zasa odišiel...
Sny a prvé videnie- napĺňanie priestoru obrazmi
Samozrejme, keď som spala, snívalo sa mi. Keď som bola hore, tak som vnímala len a len tmu okolo seba. Presne som vedela rozlíšiť, kedy sním a kedy bdiem. Bola som už pokojnejšia, lebo som zistila, že sa vlastne NIČ nedeje. Nič ma nestraší, nič sa ma nechce dotýkať, nič na mňa nekričí. Všade navôkol iba tma. Vnútorné napätie už nebolo také veľké. Napriek tomu tam bolo ešte očakávanie. V zmysle toho: Pozor! Si iba na začiatku. Iba sa rozbiehaš. Nevieš ešte, čo bude ďalej. Veď je len pondelok. Spomeň si, čo ti mamka hovorievala: „Nekrič HOP, pokým si nepreskočila!“ A ty máš k tomu ešte riadne ďaleko. Nuž som si opäť ľahla s tým, že teraz dám telíčku spánkový režim a naozaj som zaspala. Nebol to dlhý spánok, veď mohlo byť časovo popoludnie. Tie sny, čo sa mi zvykli snívať boli také rýchle a premenlivé, farebne priemerné. Ale zrazu... Bola som doma v spálni a na poličke pri otvorených dverách... Čo to je? Jeeej, to je krásne. Pozerám na zvláštnu kompozíciu svojich črepníkových kvetov. Krásny ostrý obraz, sýto farebný. Kvietky sú nasvietené jasným lúčom svetla. Vidieť každý detail. Páni, tak toto nie je len taký sen. Kochám sa, teším sa. Uvedomujem si, že to nie je sen, že je to snáď pozdrav pre mňa... Že mám vlastne VIDENIE!
Postupne som sa preberala z toho zážitku a išla som si splniť svoje fyzické potreby. Vstávam a pozerám – fíha – veď tu nie je tma. A priestor nie je prázdny. Je plný čohosi. Oči mám otvorené a vidím, akoby všade nastlané kopy – haldy – obväzového materiálu. Je tam všade, ale nedá sa to nahmatať, iba vidieť. Nezavadzia to, len to vystupuje do priestoru. Je to sivasté a neškodné.
Vraciam sa späť a opäť si líham v nádeji, že príde nejaké dianie po tom snovom obraze. Ale nič sa nedeje. Tak dýcham. A mám ideu.
Pretože sa čas tak neskutočne vlečie a ja som celá stuhnutá, budem to robiť všetko tak, že každú vec, ktorú budem potrebovať si prinesiem sólo, nie tak ako zvyknem z časových dôvodov bežne robiť: Vždy beriem aj niekoľko vecí naraz, aby som neklusala hore-dole ako cvok. Teraz máš kopu času, Darinečka, hovorím si. Tak jedno pekne za druhým a medzi tým krátka prechádzočka. Telíčko sa „pretiahne“, trošku ním pohýbeš, minútky uplynú...
Tak prešiel pondelok a prišla tretia noc. Búrlivý sen, v ktorom boli známi-neznámi ľudia. Správali sa k sebe hrubo. Myslím, že to bol bývalý kolega s manželkou, ktorý mal k nej povýšenecký zlostný vzťah. Opäť na ňu kričal nechutným spôsobom. Potom zrazu prestrih – manželka tam už nie je. Ja si niečo chystám vonku, a zrazu vidím toho muža, ako pred sebou ženie čierneho otroka. Tak ako sa to dialo v hollywoodskych filmoch: Kričí na neho a snaží sa ho zasiahnuť hrubou oceľovou trubkou. Skoro sa mu to podarilo, akurát že ten nešťastník černoško s údesom v očiach sa zrazu ocitol v dákom úkryte a ten bláznivý tyran búcha tou oceľovou trubkou z celej sily do steny toho úkrytu. Mám zasiahnuť, mám zakričať na toho besniaceho maniaka?! Bože, a čo keď sa vyrúti na mňa s tou tyčou, či čo to má v ruke. Nič a nik mi nepomôže. Fíha, tak to sa radšej tuto stiahnem a „zapadnem“ do obrazu besniaceho netvora. Že by to bol onen strážca prahu, čo mi Paľko spomínal? Že ho musím zahriaknuť a silou poslať preč. Ukázať mu, že sa ho nebojím! Páni, tak to som asi nezvládla. Jasné, že sen pokračoval vo svojich nechutnostiach ďalej. Do posledného detailu bolo vidieť, ako ten starý chrapúň robí na černochovi svoje sexuálne orgie. Ako chudákovi černochovi idú od hrôzy a hnusu oči z jamiek. FUUUJ!
Druhé videnie
Ráno som celá šťastná, opäť prebudená do nového dňa – utorku. Tak si robím opäť svoje. Rannú hygienu. Pijem čaj, pričom zisťujem, že je ešte dosť teplý. Prichádza mi na um, že som asi dosť skoro hore, ale bola som odpočinutá a dáko som cítila, že treba vstať. Ibaže, čo s tým všetkým. Tak si sadám vo zaužívanom dennom poriadku a dávam si rannú meditáciu. Energia je pri mne, ale všetko je dáke neúplné. Neúplná meditácia, neúplný dych. A znovu očakávanie, čo a bude asi diať? Počúvam, ako prelietajú lietadlá, už ma to neplaší, ako prvý-druhýkrát. Ale inak sa NIČ nedeje. Načo som tu? Načo som sa sem vlastne odhodlala ísť. Tak som dúfala a verila, že stretnem všetky tie spolupracujúce bytosti a energie. Že ma možno na začiatku vystrašia, ale potom ma vezmú na milosť a budeme sa spolu tešiť a objímať. Budú mi ukazovať ako sa robí astrálna cesta. Zamávam pri tom Paľkovi na pozdrav. Zasmejeme sa spolu. A ono teraz – nič.
Lenka prináša dosť skoro denný prídel jedla, opäť vysvetľuje čo a ako. Nakoniec otvára dvere a sme tesne pri sebe v tej tme. Ona v chodbičke, ja vo svojej „obyvačke“. Môžem sa aj dotknúť jej ruky. Rozpráva mi bežné veci zo života, ako mala zážitok s jednou frekventantkou, ktorá nakoniec chcela ešte stráviť po týždennom pobyte deň u nich doma v ich súkromí. Ako sa tomu Lenka bránila, ale nakoniec podľahla prosbám tej ženy a teraz sú z nich dobré kamarátky.
Celé to nakoniec Lenka uzatvára poznámkou: „Vieš, Tomáš by večer prišiel za tebou na kus reči, ale stalo sa niečo neočakávané. Musel vycestovať do Prahy a nevie kedy sa vráti.“ Ja jej na to s pochopením sebe vlastným hovorím: „Leni, nechaj Tomáša, nech si v pokoji vybaví svoje. Veď máme ešte kopu iných večerov, kedy si môže prísť povídat.“ S tým stotožnená Lenka odchádza, a ja ostávam opäť sama v tme a nekonečnom čase.
Ale samozrejme už počúvam rady domácich, preto sadám a s koženým príborom si vychutnávam svoje neidentifikovateľné jedlo. Mňam, skvelé!
Potom si odkráčam svoju 20-minútovku a hor sa na posteľ. Dávam si šavasánu a sledujem to nič, čo sa so mnou deje.
Ani spánok ani bytosti ani zvuky – proste NIČ!
A zrazu...
Ležím na chrbte a pred sebou vidím OBRAZ. Prekrásny. Farebný, jasný. Ostro vykreslená každá podrobnosť. Predomnou celý priestor a moje zorné pole vypĺňa krásny jasno zelený strom. Vlastne jeho koruna. Presne v strede visí jasne zelená šťavnatá hruška viliamnsovka. Veľká, presne ako tie naše. Je úplne zdravá a akoby nakrojená do prierezu, aby bolo vidieť i krásnu šťavnatú dužinu. Už len si pochutnať. Spoza stromu vidím jasnú blankytnú oblohu. A odtiaľ aj vychádza jasné rovnomerne rozptýlené slenečné svetlo. Kochám sa pohľadom. Vtedy prichádza poznanie. Veď je to len sen. Veď ja vskutku spím a ono sa mi to len sníva. Hm tak otváram oči, a... Obraz nezmizol. Zieram v úžase na to. Oči dokorán otvorené, obraz bez zmeny. Je tam! BOŽE! Ty si čarodejník! Veď ja nespím a vidím ten tvoj výtvor. Je úplne reálny! Užívam si tú atmosféru letného dňa. Pomaly sa stmieva a blankytná modrá prechádza do tmavšej, potom do fialovej a prichádza večer. Tma. Zalievajú ma slzy vďaky, úľavy, že predsa tu nie som sama a opustená. Že pre Boha som predsa len jeho milované dieťa. Ďakujem ti BOŽE!!!
Rozhovor s Tomášom a reakcia
Tomáš prišiel v dohodnutom čase, ako sľúbil. Vecne ma usadil na posteľ a on si vzal svoje miestečko oproti mne hneď pri dverách. Tak ako to už zvykol urobiť, prirodzene s radostným a bezstarostným hlasom mi hovorí: „No čo? Ako sa ti darí? Nuda? Tma? Hovoríš si, prečo tu ja takto nemožne sedím a čučím do tmy?“ Ja som v duchu vyhodnotila jeho antré a s úľavou som si uvedomila, že síce sedím, ale „nečučím“ do tmy ako somár. Že som tú tmu prijala. Síce nie úplne jednoducho a hladko, ale prijala. Že s ňou nebojujem a nejde mi o dokázanie si NIEČOHO. Na druhej strane som pocítila istú citlivú kvalitu, že naozaj neviem ČO S TOU TMOU MÁM UROBIŤ! Že, hoci sa tomu bránim je tu NIEČO, čo ma nepúšťa ďalej. Že si s tým naozaj neviem rady. A že by som si aj dala poradiť, keby to šlo. Tak som si vzdychla a počúvala Tomáša ďalej.
A on pokračoval: „Vieš, v čom spočíva príčina tvojho stavu? STRACH! Hlboký vnútorný strach, ktorý ťa drží! A nepustí. A vieš, prečo ho v sebe máš?“
Nie, odtušila som skoro nečujne, lebo som užasla, ako to Tomáš VIE?! Aj som sa ho na to spýtala.
Nuž, odpovedal Tomáš, to mi len tak prišlo ZHORA pre teba. Aké úprimné oznámenie, ako dôverne ho poznám, keď sa mňa ľudia pýtajú odkiaľ to všetko viem! A poviem ti ešte viac, Darinka. Vieš prečo máš v sebe ten STRACH? Lebo si ako dieťa nedostala tú potrebnú Lásku pre seba od tvojich rodičov. Oni ti ju nevedeli dať, a nemohli vedieť, ako ti chýba. Ale MALI ti ju DAŤ!!! Mala si na ňu právo! Ale bolo to ako bolo. Ty chceš, aby ten strach teraz odišiel. Ty si teraz vyplač všetko to, čo tam bolí. Čím viac vyplačeš, tým viac uvoľníš. Vynadaj tým svojim rodičom, vykrič sa na nich. A hlavne ich neobhajuj, že vtedy bola taká doba a oni nevedeli ti dať viac, ako dávajú. Ty si mala svoje právo! Vykrič to zo seba. Daj to von.
A uvedom si, že tebe tá Láska stále ešte chýba! Že si úplne prázdna bez lásky, a preto ten STRACH môže robiť svoje! Povedz si, že si ČIERNA DIERA, ktorá absorbuje všetku lásku. Dovoľ si ten pocit. A keď budeš mať otázky prečo, na čo, za čo, vedz, že si MIMO. A ničomu nerozumieš. Až začneš pociťovať úľavu, vtedy si uvedomíš, že k tebe niečo prišlo. Potom môžeš ísť ďalej.
To, čo ti teda chýba, ti bráni byť šťastnou s druhými. Ty od nich očakávaš LÁSKU, ale ty v sebe žiadnu nemáš, preto ti ju nemôžu dať. Cítiš sa s druhými plytko, nepriťahuje ťa to k nim. Sú pre teba cudzí, a to ťa bolí, že aj tí najbližší sú cudzinci. Preto máš stále svoju vnútornú bolesť.
Vtedy sa vo mne niečo zlomilo a ja plačúc a vzlykajúc rozprávam Tomášovi, o akých kravinách sa tí druhí bavia. Nič z toho ma nezaujíma, či bude pršať, čo je kde lacnejšie a výhodnejšie, čo povedal ten o tom a tom...
No, vidíš, už si sa niekde pohla, poznamenal Tomáš. Skús s tým pracovať, hľadaj vo vnútri odpovede. A s týmito slovami sa Tomáš rozlúčil. A ja som ostala sama so svojim pocitom žiaľu a bolesti.
Potom prišla noc a ja som spala opäť nepokojným prerušovaným spánkom. Telo bolo oddýchnuté, niet divu preto.
A stále som očakávala: obrazy bytostí, anjelov. A NIČ! Čisté zúfalstvo. Snívali sa mi sny. V jednom bolo veľa notebookov a každý svietil inou farbou a vyrábal akési 3-D modely. Videla som ich jasne a zreteľne, aj keď som otvorila oči. Bola som hore a sen bol realitou. Všade naokolo notebooky, notebooky, notebooky. Potom zrazu došiel dáky chlapík a povedal, že on už s nimi nemá nič spoločné a nech si s nimi urobím, čo chcem.
Vstala som do „dňa“ a povenovala som sa aj svojmu telu. Dostalo, čo potrebovalo: hygienu, niečo do bruška, i primerané pohybové aktivity. Samozrejme tak ako to dovoľoval priestor chatičky.
Potom už nebolo čo „napráci“, tak som si sadla krížom cez posteľ a veci sa pohli. Dostala som takú zlosť na svojich rodičov, že som búchala do postele a prišli slzy, výčitky, slzy, ľútosť, nemohúcnosť. Neviem ako dlho som plakala, ale prichádzalo to vo vlnách. Po prvom kole prišlo druhé, po ňom tretie, potom som to už prestala rátať.
Celé to potom prešlo do stavu úplného zúfalstva. Ja som tak neschopná! Kričal hlas vo mne. Idem sem ako dáky „jemeluško“ s naivnou predstavou, že budem meditovať, dostanem energiu, budem mať silu a prídu bytostí a ja sa s nimi stretnem a budeme sa rozprávať. Oni mi poukazujú pekne všetky svoje mne zatiaľ neznáme ale určite prepotrebné zručnosti, ku ktorým som sa zatiaľ nevedela dostať. Veď pri tom novozískanom stave sa určite bude dať stvárať všetky tie magické tajuplnosti... A namiesto toho tu sedím a fňukám, ako úplné trdlo.
Zrazu som bola pri Slávke, ona oproti mne sediaca ako hrdá všetkou silou naplnená sfinga. Ale láskavá a tak som sa k nej pritúlila, a hovorím jej o všetkých svojich pocitoch, a znovu plačem. Slávka, ten Paľko ma tak zvozí, keď sa to všetko dozvie, aká som bola „úspešná“. Veď sám mi ešte pri poslednom skype hovoril: „Neboj Darinka – to dáš! Uvidíš, a vidíme sa v astráli. V ASTRÁLI!!!! Cha-cha-cha! V akom astráli?! Ja som iba tu v tme, a len sa tu tak motkám a NIČ!!! Slávka ma objala a ja som opäť zaspala, oslobodzujúcim spánkom.
Potom som sa zobudila a všetko bolo inak. Prišlo mi, že JA som tá LÁSKA! Že nikam nemusím chodiť, nikoho nemusím prosiť, aby mi ju dal. Že som síce z jednej strany ČIERNA DIERA pre Lásku, ale tak ako aj minca má nielen hlavu ale aj orla, aj ja mám svoju druhú stranu. A tá je plná Lásky a tá láska ŽIARI zo mňa. JA SOM TÁ LÁSKA, JA SOM TÁ LÁSKA, JA SOM TÁ LÁSKA!
Páni to bol OBJAV!!! To uvoľnenie! A bolo už úplne irelevantné, či ma Paľko „zvozí“. Bola som tu JA. Pre seba najdôležitejšia bytosť. JA JA JA... S láskou a s pokorou, a s radosťou. S hlbokými nádychmi a výdychmi.
Potom prišiel čas obeda, a s ním aj Tomáš, ktorý doniesol niečo „pod zub“. Slovo dalo slovo a ja mu na to, že už to MÁM! Tomáško, ja som tá LÁSKA! Áno?, Tomáš na to. To si dobrá, tak nejako to JE, Darinka. A tuto máš svoje jedlo.
A ja na to: „Tomáško, a prídeš zase večer na kus reči?“ „Jasné, že prídem!“ odtušil Tomáš a odkráčal za svojim dňom.
A? Našťastie neprišiel a veci sa mohli DIAŤ...
Sny a rituál
Tak som si neskôr dala z tej „bašty“, ktorú nám dnes Vesmír nadelil. Pekne podľa odporúčania Tomáša i Lenčy. Najprv to „hlavné“. Opäť som si k tomu sadla ako starý ind a pekne s ručičkou som si vychutnávala svoj prídel. Najprv sa to muselo ovoňať, potom nahmatať, o čom to je. A potom... Mňaam. Chutilo to božsky!
Trošku som si oddýchla, potom opäť „pretiahla“ telo, a znovu nebolo čo ďalej robiť. Opäť naskočila ľútosť a slzy, a znovu som „vypúšťala“ emócie, presne tak ako povedal Tomáš. Ako erupcie v sopke. A ja som ich vypúšťala. Bola som atolom Mururoa: vlny mnou prechádzali doslova ako som to videla vo filmových dokumentoch o podmorských jadrových pokusoch. Vždy sa zdalo, že už je koniec a potom to prichádzalo znova a znova. Jediné, čo bolo pozitívne, že zakaždým to bolo kratšie a viac oslobodzujúcejšie.
Po neviem ako dlhom čase nasledovala chvíľa úľavy, a ja som si s pôžitkom sadla krížom cez posteľ, oprela som sa o teplý povrch drevenej steny.
Spomenula som si, že dnes je predsa štvrtok a je deň SPLNU. Vnímala som sily prírody, univerza ako sa dvíhajú a všetko sa mi zrazu zdalo iné. Tešila som sa, z vnútra svojej Bytosti, z toho uvoľnenia napätia vo mne i z nových pocitov, ktoré sa vo mne postupne zjavovali. Prichádzala dôvera v Boha, dôvera v seba. Prichádzali pocity radosti, že SOM a môžem si to celé užívať! V prítomnej chvíli, len sa tak dívať a užívať si…
Tak som „odletela“ do oslobodzujúceho spánku. Neviem, ako dlho som spala, zrazu som sa ale strhla a posadila sa. Pozerám pred seba, a sánka mi sklesla. Predomnou sa nachádzala nástenná plastika. Vysoká od zeme až po strop. Bolo na nej veľa pologulí s jemne vypracovanými ornamentami. Z nich vystupovali vetvičky neznámych rastlín. Ešte som nikdy také nevidela. Povrch mal farbu svetlého pieskovca a aj štruktúra bola taká pieskovcová. Drsná, ale pritom krásne jemne vypracovaná. Rastlinky menili farbu od svetlo fialovej po tmavo fialovú. Vlnili sa v jemnom tanci. V úžase pozerám a cítim pokoj a hĺbku. Nedá mi otočiť sa do prava, je tam rovnaký reliéf ako predomnou, iba bez kvetov.
To isté na ľavej strane. Pomaly vstávam a otáčam sa dozadu, to isté. Ja som v chráme! V jeho presnom strede. Opať si sadám a v tom stave blaženosti zatváram oči.
Ale čo to? Obraz sa zrazu zmenil. Predomnou sa nachádza iná plastika. Vyzerá ako výver lávy, ale tie farby a opracovanie sú iné – jedinečné. Opäť sa hladký oblý povrch premieňa z tmavo fialovej do béžovej a celé to vrcholí svietivou bielou, sťa Michelangelov alabaster. Otváram oči, predomnou chrámový obraz, zatváram oči, predomnou alabaster. Chvíľu sa takto zabávam: chrám – albaster, chrám – alabaster...
Vtedy dochádza impulz: TERAZ! Teraz je tá pravá chvíľa na TO!!! Pomaly vstávam a robím VEĽKÝ PENTAGRAMOVÝ RITUÁL. Rituál SPLNU! Cítim všetky Božstvá, ako sú so mnou: Bušido, Jeremias, Abrahám, Merlin, Erzulia, Locco, Banšua, Banšu i Ungu. Bingooo!
Nedá sa slovne vyjadriť, čo som cítila, aké to bolo. Snáď oblažujúca extáza...
Astrálne stretnutie a videnie
Neskôr si líham a zaspávam spánkom spravodlivých. Zrazu je čosi inak. Je to akoby v spánku, sen. Prichádza Paľko a za ním Marion. Vidím najprv iba Paľka, s veľkou radosťou sa vítame a stískame. Ako sa pozerám ponad jeho plece vidím prichádzať Marion. Usmiata s dievčenskou tvárou. Celá pôsobí dievčensky, akoby mala dákych 17-18. Nežný úsmev na tvári, tiež objatie. Obraciam sa k Paľkovi a hovorím mu: Paľko, dávaj na Marion pozor! Je v nebezpečenstve života. Príliš schudla a úplne sa stráca. Paľko sa usmieva: „Ja viem, Darinka, a dávam na ňu pozor. A opäť sa spolu stískame, teraz všetci traja.
Potom mi Paľko hovorí: „Pozri! Vidíš to?“ A ja sa pozerám sama na seba, ako ležím na posteli. Úplne uvoľnená s úsmevom na perách. Viem, že to som JA. Vidím sa z výšky a je to tak upokojujúcce. Postupne mi dochádza, že som mimo svoje telo, a vnímam to úplne bez strachu. Viem, že som len divák v tejto chvíli. Moja tvár dole je pokojná a usmiata. Nič komplikované sa nedeje. Nie je nutné sa o niečo snažiť. Stačí iba BYŤ.
Úľava a oslobodenie - Ja som Láska
Bol to krásny, oslobodzujúci pocit. Stretli sme sa spolu s Paľkom i s Marion. Bola som šťastná, naplnená. Tú krásu mi nikto nemohol vziať. Bol to môj zážitok, len a len môj! Vnímala som to s celou svojou bytosťou. Ničí súhlas, či to bolo astrálne stretnutie, či nie som nepotrebovala. Vedela, poznala som svoje! Predsa len sa udiali krásne veci. Tie okamihy, ktoré som prežila sa stali a boli mojou súčasťou. Súčasťou môjho poznania. Nie odkukaný vzorec, ako to prežili iní ľudia.
V hlave mi stále zneli Tomášove slová: „Jenom důvěřuješ a užíváš si! Krásu těch chvil.“
A ešte niečo vytrysklo z hĺbky môjho srdca: „Verím! A ja som ten ZÁZRAK, ktorý som si vysnívala. Ja som tá láska, ktorú hľadám celý život. A nedám si to vziať! Je to MOJE POZNANIE!“
LEN NA MNE ZÁLEŽÍ, AKO S TÝM BUDEM NARÁBAŤ! Bolo to úžasné zistenie. Môcť milovať z celého srdca všetko. Celý svet, všetkých ľudí. Bez ohľadu na to, či sa im to páči, či nie. Nemusia s tým rezonovať. Majú svoju voľbu, a ja ju REŠPEKTUJEM. Nevnucujem im NIČ! Len vyžarujem svoj pokoj a vnútornú harmóniu. To je JEDNOTA. To je splynutie s Bohom. Len to prijať a BYŤ.
Dvierka sa mi opäť otvorili. A s nimi POLE MOŽNOSTÍ.
Noc pred odchodom
Bol piatok, vlastne posledný deň. Už som vlastne zažila všetko, čo bolo dôležité zažiť. A ak sa to v celku vezme, bolo to úžasne vygradované. Beznádej do poslednej chvíle. A vyvrcholenie, keď som to celé vzdala. To je vlastne tá podstata. Prestala som „tlačiť na pílu“. A potom sa to MOHLO ROZBEHNÚŤ. Už nebola prekážka vo mne. Aké jednoduché...
Zajtra svitne sobota a ja pôjdem domov. Konečne! Konečne? Chcem to vlastne? Ani nie. Usmiala som sa. Vedela som, že je to nezmysel. Chcem ísť predsa domov. Teším sa na chvíľu, keď opustím tmu. Tešila som sa na hru farieb a vôní, ktoré na mňa vonku čakali. Bola som zvedavá, aké to bude.
Prišiel Tomáš s denným prídelom jedla.
„Ahoj! Donesl jsem ti budík. Chceš vstát v pět a vidět svítaní?“
„Jasné, Tomáško!“, znela moja odpoveď.
„Taky jsem si myslel, že budeš chtít. Nastavil jsem ti to na pátou hodinu ranní. To budeš mít tak akorát. Do půl šesté se dáš do gala a můžeš vijít ven. Co chvíli tu máme rovnodennost a Slunce vycházi tak v půl sedmé. Pěkně pomalu se bude rozbřeskovat.“
„A Tomáš, neviem, kedy príde pre mňa môj manžel. Ak by to bolo neskôr, môžeme sa ešte porozprávať?“
„Jasně, akorát, já v sobotu vstávám později.“
„Dobre, veď ja ťa nebudem budiť. Uvidíme.“
S tým sme si povedali „Dobrú noc!“ a ja som šla na „kutě“.
Tomáš síce vysvetlil, ako sa budík ovláda, ale budem ho počuť, keď budem mať zavreté dvere? Čertík pochybnosti pracoval dokonale. Tak som ešte vstala a šla si otvoriť dvere do chodbičky, aby som to neprespala. :-)
Ranné prebudenie, užívanie si svetla, čistej prírody a Prány
Budík sa ozval tak ako ho Tomáš nastavil. Ja som bola už minimálne hodinu zobudená a len som tak čakala na jeho pípanie. Myslela som na to, že niekto je už možno hore a možno sa aj chystá na cestu za mnou...
Pomaly som vstala, spravila si rannú toaletu, dala si čaj. Vŕtalo mi v hlave, ako bude vonku teplo. Hm, asi nie veľmi. Nevadí. Ak bude treba, pridám si viac vrstiev oblečenia.
V hlave sa mi ešte niesla Tomášova pripomienka: „Buď opatrná. Bude se ti motat hlava, tak choď pomalu, ať neupadneš! Vedle u dveří máš pen, můžeš na něm meditovat.“
Moja chatička – svatyně – bola ZÁPADNÁ. Nuž, ak to vnímam správne, tak rozhodne by mala mať vchodové dvere otočené na západ. A vo štvrtok bol spln. Nuž, ak máme čochvíľa rovnodennosť, tak Mesiac práve v tomto čase „ťahá“ za sebou Slnko. Slnko teda bude vychádzať na východe a Mesiac bude oproti nemu na západe. Takže, keď otvorím vstupné dvere budem mať Mesiac priamo pred sebou. Zhlboka som sa nadýchla – a... OTVORILA SOM.
Páni, to bol pohľad! Vskutku Mesiac mi visel priamo nad hlavou. Nebolo to ťažké pozrieť sa doň. Ofúkol ma závan čerstvého ranného vzduchu. Úžasné! Na pník som si položila meditačný vankúšik a šup už som aj meditovala. Paráda! Vibrácie boli silné. Kúpala som sa v Práne.
Vyhnal ma chlad. Vzala som si ešte jednu vrstvu a vyšla som na obchôdzku areálu. Pekne pomaly, nechcela som sa niekde natiahnuť! To v žiadnom prípade. Kráčala som k lavičke, ktorú mi Tomáš odporučil na posedenie. Potom pekne späť k ostatným chatičkám. Vtedy, keď som docestovala na pobyt som si všimla, že na konci pozemku sa vo výbehu pasú koníky. Teraz ich nebolo vidieť, ale bolo ešte naozaj skoré ráno.
Ako som obchádzala ostatné chatičky – svätyne – zistila som, že hneď tá za mojou má pootvorené dvierka a pred nimi sú pánske sandále. Veľmi ma vábilo na rozhovor s tým človekom, ktorý tiež dnes končil svoj pobyt v tme. Niečo mi však naznačilo, že to nie je dobrý nápad. Čo keď ten niekto chce byť sám so svojimi zážitkami. Ja by som ho len rušila. Tak som sa vrátila späť.
Mrkla som na budík bolo už štvrť na sedem. Idem zistiť, kde asi to Slnko vyjde. Nedám si ujsť ten pohľad na východ Slnka. Pozerám, tam medzi stromami by to mohlo byť. Áno zore sa tam ružovejú. Brrr. Fúkal dosť silný vietor a bolo mi vskutku chladno. Hľadala som malé závetrie. Našla som útočisko za svojou chatičkou. A aj výhľad bol dobrý. Ešte chvíľku...
A potom už naozaj vykukla purpurová polguľa. Presne tam, kde som ju čakala. Bolo to úchvatné divadlo. Bože, ďakujem ti! Z hĺbky srdca, ti ďakujem – ZA VŠETKO!!!
Telefonát a odchod
Po chvíli sa už do Slniečka nedalo pozerať. Nuž som sa otočila a išla oživiť svoj mobil. Naskočil a ja som vytočila Jožkove číslo. Zvoní. A...
„Haló“, ozýva sa na druhej strane.
„Tu orol! Poslušne hlásim svoj návrat do svetla!“, odpovedám s úsmevom. „Kde si?“
„Nooó, niekde za Brnom.“, znela neurčito odpoveď môjho manžela. Bola som na to zvyknutá a po týždennom tréningu v tme ma to vôbec „nevytočilo“ a jeho hlas mi znel úžasne príjemne. Keby mi bol povedal čokoľvek, zniesla by som to.
On však pokračoval ďalej sám od seba: „Nuž, koľko je hodín?“
„Trištvrte na sedem.“, odvetila som. „A to si šikovný, keď si už za Brnom!“
„No, vcelku vzaté“, pokračoval Jožko, „ o štvrtej ma čosi zobudilo a nevedel som už viac spať. Bolo to veľmi silné. Tak som vstal, obliekol sa a sadol do auta. Vieš čo? Pobaľ si veci, o takej pol ôsmej už môžem byť pri tebe.“
„Dobre, dohodnuté!“
Nebolo ťažké zbaliť tých pár drobností. Za chvíľku nebolo čo robiť. Tak som vyšla opäť von do ranného slnka. Vtedy som videla odchádzať suseda z vedľajšej chatičky. Kráčal ešte s jedným mužom k parkovisku. O chvíľu už odchádzalo tmavomodré auto dole k výjazdu.
Bolo mi dlho a chladno. Nechcela som už byť viac vo vnútri, žiadalo sa mi byť vonku a tak si krátiť čas čakania. Zišla som úplne dole k parkovisku, hľadajúc závetrie. Márny pokus. Tak som vyšla späť za svoju chatičku, kde fúkalo minimálne a hrialo tam slniečko.
Telefón som mala pri sebe. Konečne zazvonil.
„Už som pri bráne.“, oznamoval Jožko. „Akurát, že je zavretá.“
“Áno?“, čudovala som sa. „Veď pred chvíľkou odišli odtiaľto dvaja ľudkovia. Ale pamätám si kód pre vstup, čo mal Tomáš v pokynoch pred cestou.“
„Také veci si pamätáš?, divil sa Jožko.
„Nuž, vieš – ja som špecialista na kódy a čísla vôbec!“, odvetila som s úsmevom. „Vyťukaj 2580.“
„Počkaj, a kde to tu má tlačítka? Aha! Ako si to povedala? 2580, máš ty len pravdu! Už sa to otvára!“, oznamoval Jožkov hlas v telefóne.
Schádzala som opatrne dole k parkovisku. Bola som tak trošku omámená. Jožko už odparkoval naše autíčko.
Kde sa vzal, tu sa vzal, zrazu bol pri jednom inom aute nejaký muž. Tak sme sa pozdravili a on hneď: „Ja jsem Tomášův otec.“
„Teší nás!“, znela naša dvojhlasná odpoveď. „Viete“, pokračoval môj manžel, „ prišiel som si pre manželku. Ona tu bola týždeň v tme.“
„Aha, a jak bylo? Dobře?“
„Jasné, ale už sa teším domov.“, odvetila som. „Ideme pre kufor.“
Ešte som Jožkovi poukazovala, čo som si prezrela, kde bol Mesiac a kde vyšlo Slnko.
Koníky sa už pásli vo výbehu. A my sme kráčali s mojim kufrom dole k autu. Jožko ho naložil a vytiahol svoju výbavu. Vždy je štedrý, správne nápady mu prichádzajú v pravý čas. Aj teraz vylovil tašku s „obsahom“. Boli v nej naše úžasné hrušky a fľaška našej predposlednej mirabelkovice.
„Poď“, hovorí Jožko, „dáme to Tomášovi.“
„Myslíš, že už bude hore? Hovoril, že si v sobotu rád pospí. A je len niečo po pol deviatej.“
„Vyskúšame, keď nevyskúšaš, nevieš.“, Jožko na to.
Tak sme prešli okolo spiacich kaukazkých ovčiakoch a zaklopali na dvere. Tomášov otec nikde. Jožko vošiel do predsiene a ešte kúsok ďalej.
„Haló!“, a nikto nikde. Tu sa však objavilo malé dievčatko, ktoré som si všimla pri svojom príchode.
„Ahoj! Ako sa voláš?“
„Ja jsem Sofie.“, znela odpoveď.
„Áno? A bola si už v škole? Vieš čo tvoje meno znamená? Je to z gréckeho Sophia a v preklade je to MÚDROSŤ“
„Nevím, a v škole jsem už byla, chodím do druhé třídy. Vlastně jsem tam nebyla. Maminka se se mnou učí doma. My to máme do školy daleko.“
Vtedy sa za dievčatkom zjavil Tomáš. V pyžame: „Promiňnte, já jsem se teťka vzbudil. Čtyřikrát jsem byl při Haničce v noci.“
„To je v poriadku, Tomáško. Ja som sa len prišla rozlúčiť. Nechcela som odísť len tak bez ničoho. Nie je to mojim zvykom.“
„A tuto je niečo pod zub, Tomáš.“, podával tašku s obsahom Jožko.
„Jé a co to máme?“, divil sa Tomáš.
„No, je to malý pozdrav od nás z domu. A malá vďaka za tvoju starostlivosť, Tomáš!“, ďakoval Jožko.
„Tak ešte raz za všetko ďakujem! “, objala som Tomáša naposledy.
„Šťastnou cestu! A otevřu vám. Systém vás ven nepustí!“
7 dní v tme
Prvé meditácie
Hudba a slová sú síce zvuky, ale prostredníctvom nich je možné vytvoriť aj ticho, pokoj a pohodu.
TU si môžete kúpiť naše meditačné .MP3!
TU: Meditácia, Meditačné semináre.
Vystresovaný? Manažér? Vrcholový športovec? Ponúkame vám na mieru vyrobené stres manažment a meditačné semináre!
Cítite sa frustrovane, bez motivácie, bez energie a neviete prečo? Takéto pocity často pramenia z určitého vzorca správania, trendov alebo určitého stereotypu, ktorým sa poddávame bez toho, aby sme si to všimli. Tieto vzorce správania a stereotypy vieme zmeniť a ovplyvniť tak, aby ste vedome ovplyvňovali svoj život viac pozitívne ako negatívne. Môžete dosiahnuť všetko, pokiaľ do toho vložíte svojho ducha a svoje srdce. A my vám s tým pomôžeme!
Zavolajte nám alebo nás kontaktujte e-mailom. Tešíme sa na vás!
Vypočuj si najlepšiu vedenú meditáciu a začni s jej pomocou ešte dnes vylepšovať ihneď svoje meditácie, rovnováhu a sebapoznanie!
- Meditácia pre začiatočníkov .MP3
Pri meditácii odovzdávame všetko, čo nemôžeme zmeniť. Zbierame odvahu a silu, aby sme dokázali zvládnuť to, čo nám naše sily a možnosti dovoľujú.
Pri meditácii sa najskôr učíme nereagovať. Nereagovať na vonkajšie ani na vnútorné impulzy.
Meditácia je stav, v ktorom meditujúci úplne alebo čiastočne zameriava svoju pozornosť dovnútra, na svoje myšlienky, pocity a tok energie, aby ich sledoval, pochopil ich tok a učil sa ich kontrolovať.
Keď sa vaše myšlienky a pocity neustále vracajú k tej istej téme, tak to znamená, že nejakej časti reality hovoríte príliš: "Áno, to sa musí stať!", alebo nejakej časti reality hovoríte príliš: "Nie, to sa nesmie stať!”
Prijmite to, čo je! Akceptujte veci také, aké sú. To je prvý krok k zlepšeniu a k nájdeniu nových riešení.
Ďakujem Svetlu a Láske za silu prijať to, čo nemôžem zmeniť, ďakujem za odvahu a silu zmeniť to, čo zmeniť môžem, a za múdrosť rozlišovať medzi jedným a druhým.
Počúvate moje slová, cítite váhu vášho tela, a prechádza vami hlboké uvoľnenie.
Pozorujete, ako vaše telo dýcha bez námahy. Počúvate hudbu a odovzdávate všetko, čo nemôžete zmeniť.
Pozorujete svoje myšlienky a pocity, uvedomujete si samých seba a nechávate sa viesť svojou vlastnou vnútornou múdrosťou.
Moje telo a duša sú obklopené silou, svetlom a energiou.
Viem, čo chcem, a každý deň som bližšie a bližšie k môjmu úspechu.
Ja som radosť, svetlo a vedomie.
Ja som rovnováha a sila.
Ja som láska a odpustenie.
Ja som harmónia a úspech.
Ja som mier a pokoj.
V mojom vnútri je hlboký pokoj a vyrovnanosť.
Ticho vo mne mi ukazuje správnu cestu.
Nechajte sa teraz ďalej viesť svojím vlastným vnútorným svetlom...
Nome ten Buschido Tischami.
In nomine patris, et filii, et spiritus sancti. Amen.
Zhlboka sa nadýchnite a vydýchnite, a vráťte sa pozornosťou naspäť k svojmu telu.
Zhlboka sa nadýchnite a vydýchnite, a pomaly otvorte svoje oči.
Tešte sa a rozdávajte ďalej lásku, svetlo a pokoj, ktorý ste prežili v meditácii.
Foto © Pavol Malenký I Marion Daghan-Malenky I Daghan-Malenky GmbH & skynesher http://www.istockphoto.com I pmalenky
Meditácia úspešne & osobne
Požiadaj o bezplatný termín konzultácie a začni s jej pomocou ešte dnes vylepšovať svoju pohodu, radosť a jasnosť!
Biela mágiaĽúbostná mágia & Ochranná mágia & Meditácia
Nájdite rovnováhu, mier a novú inšpiráciu v našich posvätných priestoroch. U nás zažijete osobné konzultácie zamerané na váš problém ako aj meditačné semináre a pravidelné prednášky o bielej mágii, o voodoo a duchovných otázkach.
Naše služby
O nás
Biela mágia
Biela mágia
Daghan-Malenky GmbH
Mgr. Monika Slivová
Topoľčianska 916/23
951 97 Žitavany
Mobil: +421 902 734 483
bielamagia@me.com
Darina Strešňáková
Eža Vlkolinského 141
930 41 Hviezdoslavov
Mobil: +421 944 572 078
Marion Daghan-Malenky
Espenauer Straße 10
342 46 Vellmar
Keď sú telo, duch, myseľ a duša v rovnováhe, môžete dokázať veľké veci. ~ Magierin Damona
© 2010 2024 Pavol Malenký I Marion Daghan-Malenky I Monika Slivová I Daghan Malenky GmbH I Skúsenosti